Hádzanárska šesťdesiatka
"Modlou nám bolo víťazstvo" také bolo motto tvrdých chlapov z hádzanárskeho oddielu TJ Iskra Holíč po celú dobu jeho existencie. V tomto roku 2022 si pripomíname šesťdesiate výročie založenia tejto významnej súčasti telovýchovy v Holíči.
Hádzanársky oddiel bol neoddeliteľnou súčasťou športu v Holíči a dosiahol množstvo úspechov. Vychoval prvoligových hráčov a vo svojich najlepších ročníkoch bojoval dokonca o účasť v I.lige. Pri reorganizácii súťaží v roku 2002 však ukončil svoju aktívnu činnosť a odvtedy sa chlapi zúčastňujú už len ako starý páni spomienkových turnajov v rôznych mestách. Obnoviť činnosť v tak špecifickom športe akým je hádzaná, je v súčasnej dobe veľmi ťažké i s prihliadnutím na úbytok mládeže na všetkých športoviskách. Aj veľké a tradičné bašty tohto športu majú s mládežou značné problémy. Pospomínajme si na ich činnosť publikáciou vydanou k šesťdesiatemu výročiu ich vzniku.
Na fotorafii hore zľava: Lukovský Jaroslav, Ďuriš Alojz, Podmajerský Milan, Hržič Peter, Nemeček Jaroslav, Volek Martin, Zlámala Ladislav, Schiffel Ľubomír, Noščák Otto (vedúci mužstva)
dole zľava: Zaňát Štefan, Štábel Jozef, Smolinský Martin, Tvrdý Edo, Sloboda Anton
História hádzanej v Holíči
Pri príležitosti 100-ročnice športového klubu v Holíči sa pripomínajú širokej verejnosti textom a fotografickým materiálom aj športovci, sympatizanti a priatelia, združení v hádzanárskom klube, ktorý sa datuje od jari roku 1962. Chceme verejnosti opísať počiatky vzniku a históriu tohto rýchleho, dynamického a kontaktného, pre oko fanúšika atraktívneho, športu v Holíči až po dnešok.
Na fotografii hore zľava: Caletka, Drinka Pavel, Lukovský Jaroslav, Hržič Peter, Ďuriš Alojz, Horňák Ladislav
dole zľava: Otava Stanislav, Podmajerský Milan, Nemec Emil, Túbl Stanislav, Kucharič Štefan
Úvod
V úvode je potrebné poďakovať všetkým tým, čo sa zaslúžili o to, aby tento krásny, atraktívny šport v Holíči bol a pretrval až dodnes. Či už to boli samotní hráči, funkcionári alebo sympatizanti, ktorým hádzaná učarila. Tu je treba si povedať aj to, že táto cesta nebola nikdy ľahká, ale vydržala len pre nadšenie, zodpovednosť a uspokojenie duše z krásy hádzanej, z jej atraktívnosti, dynamiky, pohybu a víťazstva. Je treba zodpovedne konštatovať, že hádzaná nikdy nemala na ružiach ustlané a že určité kruhy v Holíči sa k nej správali macošsky a snažili sa tento šport odsunúť finančne na „vedľajšiu koľaj“ popri iných športoch, čo sa im i darilo. Hádzaná bola trvalo a neustále podfinancovaná. No vďaka nadšeniu a entuziazmu zainteresovaných tento šport nezanikol a vydržal až dodnes a siahal po tých najvyšších métach.
Začiatky
Skupinka nadšencov, Otto Noščák (prezývaný Vrlin), Jaroslav Lukovský (Krupička), František Pelčák, Pavol Duffek - už dlhšiu dobu koketovala, kde inde ako „U Šeďu“ u piva, s myšlienkou založiť hádzanársky klub v Holíči. Na jar roku 1962 vybrali základný káder, v ktorom sa rýchlo adaptovali na odporučenie učiteľa telocviku Ladislava Hanzalíka, ktorý pracoval na I. ZŠ s mládežou, fyzicky zdatní s vysokou pohybovou kultúrou chlapci vychovávaní v detskom domove Holíč. Ladislav Hanzalík vypracoval plán prípravy s možnosťou prihlásiť sa na jeseň toho roku na Zväze hádzanej do regulárnej súťaže. Začalo sa s prípravou. Najväčšie skúsenosti vtedy mal súťažne hrajúci hádzanú ako vojak ZVS v Písku Jaroslav Lukovský prezývaný Krupička. Organizačným pracovníkom ako aj vedúcim mužstva sa stal Otto Noščák.
Na fotorgafii zakladatelia holíčskej hádzanej: Otto Noščák, Jaroslav Lukovský a Ladislav Hanzalík
Základný káder tvorili : Jaroslav Lukovský (Krupička), Milan Podmajerský (Šuškyn), Jaroslav Nemeček, Štefan Zaňát, Karol Chanečka, Milan Pokrievka, Peter Hržič, Alojz Ďuriš, Stanislav Otava. Káder zakrátko doplnili: Emil Nemec, Miroslav Chylo, Ladislav Horňák, Palo Šupík, Martin Smolinský, František Herák, Igor Hržič, Stanislav Túbl, Štefan Kucharič, Milan Valo, Ľubomír Schiffel, Alojz Plichta, Viliam Macek.
Do súťaže nebolo ďaleko. Zohralo sa zopár priateľských zápasov, posledný so ZVL Brno a išlo sa na prvý majstrovský zápas s MDŽ Bratislava. Vtedy naše mužstvo nieslo názov Slavoj Pečivár Holíč, kedy Pečivárne Holíč, n. p. boli prvý sponzor, ktorý zapožičal dresy. Zápas skončil nerozhodne 10 : 10 . Hráč Peter Hržič i napriek 4 streleným gólom „zahodil“ rozhodujúci 7 m trestný hod 2 minúty pred koncom zápasu. Prvá súťaž, ktorú naši chlapci hrali, niesla názov Majstrovstvá Bratislavského kraja. Mužstvo sa adaptovalo v súťaži veľmi rýchlo a okamžite patrilo k popredným klubom súťaže.
V roku 1967 sa stal trénerom mužstva Štefan Kucharič a klub prešiel pod hlavičku Telovýchovnej jednoty Iskra, i keď Pečivárne Holíč, n. p. ako aj Kufris Holíč, n. p., finančne a materiálne prispievali na činnosť klub. Žiaľ, skorým ukončením hráčskej kariéry niektorých týchto borcov sa vytratila i pestrosť streľby : Ladislav Horňák – vykláňačka, Ľubomír Schiffel – excelentná otočka. Dnes tento spôsob technickej streľby nie je vidieť na žiadnych palubovkách a nie je ani v registri streľby špičkových hádzanárskych osobností.
Hracím povrchom bola škvára na vedľajšom futbalovom ihrisku upravená vyvápnením podľa reglementu a pravidiel hádzanej.
Na fotografii hore zľava: Kožík Ján, Hržič Igor, Demo Ján, Dynka Eugen, Ďuriš Alojz, Mišík Milan, Šupík Michal, Hodovský Juraj, Kvapil Ladislav
v strede zľava: Lukovský Jaroslav, Romančík Rudolf, Hržič Peter
dole zľava: Lančarič Dušan, Pecha Ján, Šupík Pavol, Stachovič Jaroslav, Noščák Miroslav, Romančík Anton, Zloch Ivan, Šafránek Ján
Progres
Významnú rolu v tomto procese zohrával učiteľ telocviku, prvý tréner, Ladislav Hanzalík, ktorý pomáhal s prípravou mladých kádrov, odbornou radou a vždy ochotný priložiť ruku k dielu.
Jeho pričinením pribudli pre základný káder ďalší kvalitní hráči pripravení fyzicky i technicky, čo bolo na prelome 60tych až 70tych rokov: Ladislav Kvapil, Eugen Dynka, Rudolf Blaha, Tóno, Rudo a Fero Romančíkovci, Miroslav Noščák, Ján Čížek, Ján Šafránek, Jaroslav Stachovič. Spoza Moravy prišiel Václav Talafous. Zodpovednosť za chod hádzanárskeho klubu v roku 1971 a funkciu vedúceho mužstva prevzal František Kovárik. Hrajúcim trénerom sa stal jeden z najlepších hádzanárov v Holíči Milan Mišík. Ukončením štúdia na Strednej priemyselnej škole banskej v Handlovej sa vrátil do rodného Holíča, majúc už skúsenosti so Slovenskou národnou ligou ako druhou najvyššou súťažou riadenou Slovenským hádzanárskym zväzom. Skvalitnil sa chod klubu ako aj tréningový proces. Vytratila sa živelnosť, všetko dostalo svoj rád a systém. Osvojil si Kutuzovov výrok ,,ťažko v príprave, ľahko v boji“. Výsledkom bol progres holíčskej hádzanej.
Na fotografii hore zľava: Šupík Michal, Kožík Ján, Demo Ján, Dynka Eugen, Zloch Ivan, Mišík Milan, Kvapil Ladislav, Hržič Igor, Dobiaš Lubomír, Koiš Pavel- vedúci mužstva
Dole zľava: Hržič Peter, Stachovič Jaroslav, Šupík Pavol, Romančík Anton, Pecha Ján, Ďuriš Alojz, Zámečník Zdena
K ďalšiemu závažnému momentu v sezóne 1971/72 prišlo, kedy hádzanársky klub Senice na základe neúspešného zápasu o postup do divízie práve s našim mužstvom, ktorý prehral o gól, rozpustil svoj káder, z ktorého najlepší doplnili rady holíčskeho mužstva: Ján Demo, Ján Kožík, Ján Pecha, Ivan Lajda. V tomto období ďalej káder rozšírili: Stanislav Otava, Vojto Stříž, Miroslav Hataš, Miroslav Mecl, Ján Hrnčirík, Štefan Bradáč, Dušan Lukovský, Ladislav Karnoš. Vedúci mužstva sa stal a zodpovednosť za klub prevzal „otec mužstva“ Pavel Koiš. V roku 1978 prevzal funkciu vedúceho mužstva Pavel Petrovič.
Ďalší míľnik holíčskej hádzanej bol prechod na tvrdý povrch, teda asfalt. V roku 1982 odpracovali nadšenci a priatelia hádzanej šesťstoosemdesiat brigádnických hodín na bývalom hokejovom ihrisku, prebudovaním na kultúrny hádzanársky stánok. Okresný zväz ČSZTV v Senici zainvestoval asfaltový povrch, podkladné vrstvy ĽKZ Holíč, n. p. Hra na tomto povrchu sa stala oveľa technickejšou a rýchlejšou. Ako to v športe býva starší odchádzajú a mladší prichádzajú. To sa už písali 80te roky, keď farby Holíča začali hájiť Juraj Gaža, Marián Ďurišin, Stanislav Sobotka, Vlado Hanúsek, Sergej Londarev, ktorý v rokoch 1982 až 1988 úspešne viedol žiacke družstvo z ktorého vyrástla osobnosť holíčskej hádzanej – Marian Šupík.
Zvláštnosťou tohto športu v Holíči je akási „dlhovekosť“ kvalitných hráčov, ktorí zotrvali v základnom kádri vyše 25 rokov a stretli sa na hracej ploche so svojimi synmi.
Peter Hržič – Igor Hržič a starší brat Petra Igor Hržič - jeho syn Marcel.
Pavel Šupík – Šupík Palo a Marian. Dvojčaťom Pala je Michal Šupík – syn Rastislav.
Koncom 80tych a začiatkom 90tych rokoch pribudli Ivan Gregor, Miroslav Šlahor, Ladislav Zlámal, Gabriel Blanárik, Marek Romančík, Peter Čermák.
Po desaťročnom pôsobení v extraligových Topoľčanoch sa v roku 1990 do materského klubu vrátil charizmatický, skromný, pracovitý, pre hádzanú zanietený Štefan Bradáč. S prirodzenou autoritou a skúsenosťami predurčený stať sa lídrom mužstva. Stalo sa. Ako hrajúci tréner bol plno rešpektovaný nielen spoluhráčmi ale aj protihráčmi. Na palubovke bol neprehliadnuteľnou persónou. Skvele organizoval obrannú fázu hry s dôkladným pristupovaním k protihráčom. Mimoriadne variabilnejšia a údernejšia sa stala útočná fáza hry v podobe strelených gólov.
Na fotografii dole zľava Šupík Pavel st., Hlúpik Peter, Hržič Marcel, Bradáč Štefan, Karnoš Ladislav, Čížek Ján, Sobotka Stanislav, Hanúsek Vlado, Šupík Palo ml.
dole zľava: Šupík Rastislav, Gaža Juraj, Hržič Igor ml., Zlámal Ladislav, Šlahor Miroslav, Gregor Ivan, Takáč Palo
Kariéra
V začiatkoch sa hralo v súťaži majstrovstiev kraja 2. trieda, no úspech nedal na seba dlho čakať a Holíč hral zápas o postup s Čachticami v prvom polčase 18 : 0. V sezóne 1966/67 zaznamenal postup do majstrovstiev kraja 1. trieda, kde už boli súperi takticky a technicky na výške. K popredným mužstvám patrili bratislavské kluby: Lokomotíva, Prírodovedec, Slávia Ekonóm, ČH B, Trnávka, ďalej Malacky, Pezinok, Trnava B, Cífer, Vajnory. Kvalitný tréningový proces, zanietenie a kvalita hráčskeho kádra priniesli vytúžené ovocie a postup do Divízie západoslovenského kraja v sezóne 1972/73. Táto súťaž už bola iný level.
I keď kvalita holíčskeho kádra bola vysoká a herný prejav výborný, výsledky v tejto vyššej súťaži boli striedavé, pretože mužstvá v tejto súťaži mali vysokú kvalitu a pochádzali z veľkých miest s dostatočným finančným zázemím a s trvalým cieľom postupu do 1. SNL. Mužstvá ako Tesla Piešťany, Topoľčany, Šaľa, Bošany, Dunajská Streda, Nové Zámky, VŠP Nitra, Dubnica, Trnava, Levice, mali vytvorené výborné podmienky, hrávajúc v halách na palubovkách, vychovávajúc hráčov pre extraligové kluby a dokonca i pre reprezentáciu SR. Nestabilita nášho mužstva bola hlavne z dôvodu nedostatku finančných zdrojov, doslova niekedy nebolo ani na cestovné, ako sa dopraviť na zápas. Holíčska hádzaná bola vždy skromná a žila sama zo seba, bez väčších finančných nárokov pričom dosahovala trvalé dobré výsledky.
Najväčším úspechom bol boj o postup do I. ligy v polovici 90tych rokov zúčastnením sa turnaja štyroch kandidátov na postup v Michalovciach kde boli v rozhodujúcom zápase úspešné ŠKP Sečovce, neskorší majster Slovenska. Tejto kvalifikácie o postup do 1. SNL sa zúčastnili: Palo Šupík st. - vedúci mužstva, Štefan Bradáč – kapitán, Ivan Gregor, Stanislav Sobotka, Marián Ďurišin, Ján Čížek, Rastislav Šupík, Juraj Gaža, Marcel Hržič, Palo Šupík ml., Ladislav Karnoš, Igor Hržič ml., Miroslav Šlahor, Ladislav Zlámal, Peter Hlúpik, Pavol Blanárik, Vladimír Hanúsek.
Na fotografii hore zľava: Dynka Eugen, Čížek Ján, Lukovský Dušan, Šupík Marian, Bradáč Štefan, Kolodej Fero ml.
v strede zľava: Hržič Marcel, Michálek Marek, Vrba Tomáš
dole zľava: Gaža Juraj, Šupík Pavel, Šlahor Miro, Čermák Peter, Gajdár Stano, Frndalovics Dušan
Osobnosti
Z radov nášho kádra vyrástli osobnosti Slovenského hádzanárskeho neba ako:
- Marian Šupík – majster republiky v sezóne 1993/94, prvoligový hráč Lokomotívy Trnava;
- Štefan Bradáč – prvoligový hráč a bývalý kapitán mužstva Topoľčany;
- Gabriel Blanárik – hráč ligového mužstva ŠKP Bratislava.
K pilierom nášho mužstva a dlhodobo najlepší strelec a kamarát veľkého srdca bol Peter Hržič, kamarátmi prezývaný v tom čase Kotletka. K dlhoročným oporám patrili Ján Čížek, Miroslav Hataš, Igor Hržič st., Palo Šupík, Michal Šupík, Juraj Gaža, Ladislav Karnoš, Eugen Dynka, Štefan Bradáč, Marian Šupík, Marcel Hržič.
Na fotografii zľava hore: Šupík Pavol, Hrnčirík Ján,Hataš Miroslav, Bradáč Štefan, Blanárik GAbriel, Čížek Ján, Karnoš ladislav,
v strede zľava: Michálek Marek, Čermák Peter, Šlahor Miroslav, Dynka Eugen, Šupík Marián,
dole zľava: Šupík Rastislav, Hanúsek Vladimír, Gaža Juraj, Šupík Pavel, Kvapil Ladislav, Hržič Marcel,
Turnaje
V mimosezónnom období hádzanárske kluby pravidelne organizujú prípravné zápasy v podobe turnajov. Holíčska hádzaná mala od druhej polovice 70tych rokov až do konca tisícročia vysokú kvalitu a povesť. Klub bol pravidelne pozývaný na turnaje obsadené kvalitnými mužstvami. Rozsah samotných turnajov bol značný a náročný na cestovanie. Pre ilustráciu: na jednej strane na západe: Strakonice v ČR cez Brno, Hustopeče, Trnavu až po Trebišov na východe SR, na druhej strane: Hollabrunn v Rakúsku cez Uherské Hradište, Olomouc v ČR až po Grodków a Jabłonku v Poľsku. Na týchto turnajoch sa nadväzovali družby medzi klubmi ako aj priateľstvá medzi jednotlivcami, ktoré pretrvávajú až do dnešnej doby.
Spoločenská angažovanosť
Chápanie nevyhnutnosti pomáhať ťažko chorým, družstvo prostredníctvom medicíny hromadne darovalo krv bezplatne každý rok s pravidelnosťou od roku 1971. Za individuálne darcovstvo krvi dosiahli zlatú plaketu MUDr. Jánskeho: Igor Hržič st., Emil Nemec, Marian Šupík, Peter Čermák a Ing. Dušan Frndalovics.
Na fotografii zľava hore: Noščák Miroslav, Lančarič Dušan, Šupík Michal, Mišík Milan, Hržič Peter, prim. HTO MUDr. Tükörövá, Hržič Igor, Kvapil Ladislav
dole zľava: Ďuriš Alojz, Jakubcová Štefánia, Hržičová Klára, Romančík Rudo, Romančík Tóno, sestrička HTO, Šupík Pavel, Cipris Alojz
Fotografia z osláv 40teho výročia založenia hádzanej v Holíči
Fotografia z osláv 50teho výročia založenia hádzanej v Holíči.
Záver
Spracovatelia tohto materiálu sa ospravedlňujú všetkým tým, ktorých nie úmyselne, ale pre zabudnutie, nespomenuli. Doteraz boli zverejnené len čiastkové písomné záznamy. Tento materiál zachytáva len to najpodstatnejšie.
Zo spomienok Igora Hržiča st., Alojza Ďuriša, Pala Šupíka st.
Srdečne ďakujeme všetkým bývalým hráčom, funkcionárom, sponzorom a priateľom holíčskej hádzanej, ktorí pomohli pri spracovaní tejto dôstojnej archívnej publikácie textom alebo dobovými fotografiami, ktorá bude nedeliteľnou súčasťou kroniky hádzanej v Holíči.
Text spracoval : Eugen Dynka a kolektív
Obrazová časť : Ing. Dušan Frndalovics
Vďaka Vám všetkým, ktorí svojím pôsobením písali stránky holíčskej hádzanej
viac fotografií v galérii https://www.iskraholic.sk/index.php/fotogalerie/category/3-60-rokov-hadzanej-v-holici
