Marián Švrček, narodený 2.7.1983, syn Jána Švrčka, dlhoročného hráča TJ Iskra Holíč a brat Lukáša Švrčka, odchovanca TJ Iskra Holíč, ktorý pôsobil v MFK Ružomberok a MFK Skalica.

• 1994-1997 TJ Iskra Holíč
• 1997-1998 Spartak Myjava U15
• 1998-2001 Spartak Trnava U17 – U19
• 2001-2004 TJ Iskra Holíč
• 2004-2006 Sommerein (RAK)
• 2006-2008 SC Hofflein (RAK)
• 2008-2010 Šardice (ČR)
• 2010-2013 MND Hodonín (ČR)
• 2013-2015 MFK Skalica
• 2015-2016 MND Hodonín (ČR)
• 2016-2021 TJ Osvětimany (ČR)
• 2021-2022 TJ Kopčany
• 2022-          TJ Iskra Holíč

Marián sa po dlhých devätnástich rokoch kolovania po rôznych kluboch vrátil na domácu pôdu do Holíča. Zobral som si ho preto na malý rozhovor, aby som ho troška vyspovedal.

• Marián, ako si spomínaš na svoje začiatky s futbalom?

Otec ma prvý krát priviedol na štadión, keď som mal päť rokov. Vtedy viedol prípravku pán Mihálik, ktorý bol dosť prísny, asi preto som aj prestal na futbal chodiť. Chvíľu som chodil na gymnastiku, ale tam som sa zasa hanbil dievčat, tak som až do dvanástich rokov chodil k pánovi Roučkovi na atletiku. Ale futbal sme hrávali na sídlisku s chalanmi každý deň a keďže talent som zdedil po otcovi, tak bolo len otázkou času, kedy sa vrátim k futbalu.

• Aké si mal v detstve futbalové sny?

S otcom som od malíčka pozeral futbal v televízii, takže mojim snom vtedy bolo, hrať tiež raz v telke.

• Pamätáš si všetkých trénerov v Iskre ktorými si prešiel?

Dúfam, že pamätám všetkých. Ako som spomínal, v prípravke to bol pán Mihálik, potom v mladších žiakoch pán Hanzalik, v starších žiakoch pán Srnec. Neskôr v mužoch ma trénoval pán Lantoš a pán Jozefovič. Počas dorasteneckého veku som zažil trénerov Kušníra, Nováka, opäť  Mihálika, Kapsu, Winklera, Pekara. Ospravedlňujem sa, ak som na niekoho predsa len zabudol. Zažil som ich všetkých, popri mojom hosťovaní na Myjave a potom v Trnave. Pretože, keď som bol doma, vždy, keď sa dalo, išiel som trénovať aj v Holíči.

• Keď si sa prvýkrát pri návrate predstavil v našom drese, čo to v tebe evokovalo?

Mal som zmiešane pocity, pretože som nastúpil za matersky klub po dlhých devätnástich rokoch, po zranení a nie v ideálnej forme. Hlavne som cítil a stále cítim veľkú zodpovednosť za dôveru hlavne od trénera a ako kapitán mužstva aj za výsledky a kabínu.

• Mal si sľubnú futbalovú kariéru, čo ju najviac ovplyvnilo?

Mohla byt ďaleko úspešnejšia. Bolo viacero faktorov, nebudem ich už teraz rozoberať, ale najviac moju kariéru ovplyvnila moja životospráva a prístup k profesionálnemu futbalu. Bol som mladý a hlúpy. Musel som padnúť až na dno, myslím úrovňou súťaže v Rakúsku. Až potom som postupne cez moravské kluby stúpal až do prvej slovenskej ligy so Skalicou. Aj keď som žiadny prvoligový zápas neodohral a nikdy som nebol profesionál, futbal ma vždy napĺňal a napĺňa až dodnes.

• Chcel by si ju ukončiť tam kde začala?

Zatiaľ to vyzerá, že áno. Nevieme čo bude za týždeň, mesiac, za rok. Záleží, či mi bude zdravie slúžiť. Či budem mat výkonnosť a sú tam ďalšie veci. Ja chcem hrať, pokiaľ budem zdravý, čo najdlhšie. Takže tuto otázku nechávam ešte otvorenú hlavne kvôli rodine, pretože momentálne trávim veľa času na štadióne na úkor rodiny.

• Čo sa zmenilo v Iskre po dobu čo si bol preč?

Zmenilo sa úplne všetko, odvtedy čo som odohral posledný zapas pred tými devätnástimi rokmi. Niečo k lepšiemu ako renovácie, zázemie, podmienky na trénovanie a ďalšie veci, ale niečo aj k horšiemu. Podľa mňa, v tej dobe, bolo viac zapálených ľudí do futbalu, či už detí, funkcionárov, ale aj fanúšikov a sponzorov. Partia bola na ihrisku i mimo neho. Ako deti sme hrávali futbal skoro stále, No to zlé čo myslím, ovplyvňuje doba, ktorú žijeme.

• Aké si myslíš by mal mať náš klub ambície?

To záleží na vedení klubu, respektíve aj mesta. Za mňa, čo sa týka mužstva mužov, hráme neadekvátnu súťaž, nato že sme mesto. Holíč by mal určite hrať vyššiu súťaž, myslím že, ideálna by bola 4.liga ako hrajú Gbely, je to kvalitná súťaž. S mládežníckymi mužstvami si myslím, že sa tu pracuje dobre a aj napredujeme .Len škoda, že sa podmienkami a kvalitou nevyrovnáme mestám ako Skalica a Hodonín. Potom naše najlepšie deti končia väčšinou u nich.

• Futbal začal hrať aj tvoj syn Matias a mnohí v ňom vidíme nesmierny talent, vedieš ho futbalovo i doma?

Matias od malička so mnou jazdil po futbaloch, od 2 rokov kope do lopty a keby mohol, tak hrá futbal celý deň. Tak ako ja som bol stále vonku a hrávali sme ako deti futbal, tak sme viedli aj jeho. Vždy si mal s kým zahrať, alebo aspoň kopať. Dnes už ho nemusím k tomu obzvlášť viesť, žije futbalom, obľúbil si ho a všetok svoj voľný čas mu venuje.

• Koho má za futbalový vzor?

Nemá konkrétny vzor, sleduje a pozná skoro všetkých svetových hráčov.

• Určite teba s bratom Lukášom futbalovo ovplyvňoval váš otec, ako to vnímaš s odstupom času teraz?

Samozrejme, ako som už spomínal, tiež som s nim chodil od malíčka po „pláckoch“, pretože už aktívne futbal nehral. Mňa aj brata vždy podporoval a chcel pre nás to najlepšie. Ešte ako Iskričky sme chodili po turnajoch a výberoch. Potom, ako sme išli na strednú školu, nás posunul do prvoligových klubov a celú dobu nás sponzoroval. Určite ovplyvnil našu futbalovú cestu. Ďakujem mu za všetko, čo so mnou musel prežiť. Za to dobré i zlé.

• Začínaš sa pomaly venovať u detí i trénovaniu, je to tvoj ďalší smer?

Môj kamarát a tréner v jednej osobe Jano Tolla, nás minulú sezónu trénoval oboch. Mňa v Kopčanoch a Matiho v U9. Už vtedy ma volal, aby som mu išiel robiť asistenta, ale nešiel som. Od tejto sezóny robím asistenta trénerovi Felixovi Slobodovi pri U9, kde mám aj svojho syna. Časovo to je veľmi náročne, čo sa týka prace a rodiny, takže to musela schváliť najprv moja priateľka. Teraz sa tomu venujem naplno, baví ma to a chcel by som v tom pokračovať.

• Čo by si chcel ešte vo futbale dosiahnuť?

Ja osobne už mám najlepšie futbalové roky za sebou už nemám žiadne veľké ciele. Teraz som sa vrátil tam, kde som začínal. Chcem tu pomôcť vytvoriť dobrú partiu chalanov, pretože kolektív je základ úspechu. Byť čo najviac nápomocný, ale hlavne sa baviť futbalom. Zatiaľ sa nám nedarí, ale verím, že už začneme vyhrávať a hrať aj pekný futbal. Môj najväčší životný cieľ je vychovať a pripraviť moje deti do života po ľudskej stránke najlapšie ako viem. 

S Mariánom sa zhováral Ivan Zboril, sekretár a manažer mládeže klubu.